Vnašom klube je tradícia, že vždy na začiatku letnej turistickej sezóny navštívime niektorú oblasť na severnej Morave. Tento rok sme zvolili \"Moravský ledovec\" Praděd. Pomocou Googlu sme našli výborné ubytovanie v dedinke Andělská Hora v rovnomennom hoteli.
V sobotu ráno nás privítalo daždivé počasie, ale napriek tomu sme sa vybrali na plánovanú túru kaňonom Bílej Opavy. Našťastie sa počasie umúdrilo a zdarne sme prešli prekrásny úsek horného toku Bílej Opavy. Pri chate Ovčárna nás privítali husté mraky. Pokiaľ sme sedeli pri občerstvení, začalo intenzívne pršať. Vyšli sme pred chatu. Viditeľnosť maximálne 200 metrov. Takže sme sa skoro jednohlasne dohodli, utiecť naspäť dolu. Po ceste domov sme sa zastavili v klimatických kúpeľoch Karlova Studánka a liečivom prameni, ktorý sme náhodou našli na mape.Dvom členom sa ešte málilo, tak sa vzbrali pozrieť krížovú cestu v Andělskej Hore. V nedeľu nás zobudilo svietiace slniečko a tak sme neodolali a vybehli znova na Praděd. Tentoraz bola viditeľnosť výborná. Mohli sme sa pokochať výhľadmi na polovičku Moravy a aj časť slovenských hôr. Viac napovedia priložené obrázky.

Kaňon Bílej Opavy




Karlova Studánka


Železitý prameň kdesi v okolitých lesoch

V pláne činnosti turistického klubu na rok 2009 sa objavil aj zimný prechod hrebeňom Západných Tatier. Ponuka veľmi lákavá a zaujímavá. Tento rok s pribúdajúcimi centimetrami až metrami snehu ale pre dosť záujemcov kritická, hlavne kvôli bezpečnosti, pretože lavíny sa valili hojnom počte. Tak sa na konci apríla vybrala štvorica odvážlivcov, Vladimír Gábriš, Alexander Gašparík, Jozef Michna a Adrián Čechovič za svojim dobrodružstvom. Na chrbátoch naložené batohy vzbudzovali úctu, každý mal 20kilogramov a viac. Predsa bolo treba zabaliť stany, spacáky, karimatky, stúpacie železá a horolezecké čakany.A samozrejme jedlo a vodu na viac dní. Úvodné stúpanie na Babky je dosť strmé , v lese dolu už nebolo veľa snehu, tak sa zdalo pomerne ľahké.
Na vrchole sme však hneď zistili, že to také jednoduché nebude. Na hrebeni od Babiek až po Pálenicu je veľa kosodreviny, ktorá sneh udržiavala, výška dosahovala 80 až 120centimetrovBolo krásne počasie, ostré slnečné lúče sneh roztápali a tu nastalo naše veľké trápenie. Nekonečné zabáranie sa vplyvom ťažkých batohov do hlbokého snehu bolo miestami až nebezpečné, ľahko mohlo prísť k úrazu. Nedalo sa určiť kedy Vás sneh podrží , alebo kedy a do akej hĺbky sa zaboríte. Na vrchole Ostrej sme po sebe pozerali , nik nechcel ani len myslieť na návrat, tak sa chôdza premenila v zápas s prírodou. Chodník nebol, prvý to mal najťažšie, musel hľadať cestu a prešľapávať. Na Sivom vrchu sme vedeli, že trasu určenú podľa pôvodného plánu v žiadnom prípade nestihneme. Časový sklz už bol skoro tri hodiny. Keď sme po ôsmich hodinách ťažkej driny sedeli v sedle pod Pálenicou, rozhodli sme o postavení stanov na tomto mieste. Salatín, cieľ prvého dňa, bol ďaleko. Hneď sa nám trochu popravila nálada, dúšok pálenky rozbehol celú činnosť a za chvíľu už hučali plynové variče, varila sa voda na čaj. Západ slnka bol nádherný, spať sme šli skoro, aby ranný pochod mohol pokračovať a my boli plný novej sily.V noci mrzlo, mínus dva stupne, to bolo dobre pre nás aby bol podklad tvrdý. Po výdatných raňajkách a zbalení táboriska , sme pred ôsmou hodinou vyrazili na hrebeň. To bola paráda, zamrznutý sneh nás držal, šli sme akoby bez batohov, taký to bol rozdiel oproti minulému dňu. Vytúžený Salatín sme dosiahli podľa letných časov, to už ale s výstrojou na nohách , s mačkami a cepínmi. Krásne výhľady na okolitú panorámu pôsobili ako balzam, mohli ste si oči vyočiť. Klesanie na Skriniarky sme úspešne zvládli , na skalnatom hrebeni sa z ťažkými batohmi muselo postupovať opatrne. Prechod na ďalší hrebeň bol opäť s použitím mačiek .Už som si dával dolu mačky po prekonaní najťažšieho exponovaného úseku a dával rady nasledujúcemu za mnou, keď Šaňo volal aby som sa vrátil späť.A už tu bolo to, o čom sa nám ani nesnívalo. Dobehol nás vytrénovaný člen lesnej stáže na skialpinistických lyžiach a po dlhej debate sme sa museli bez pokuty vrátiť späť na vrchol Salatínu. Prehliadli sme skutočnosť, že po 15.4. je hrebeň kvôli ochrane kamzíkov a svišťou uzavretý. Navyše sme sa dozvedeli , že zimný prechod cez Skriniarky je úplne zakázaný.Po mnohých prechodoch v minulých rokoch , to bol pre nás hotový šok. Spätné stúpanie na Salatín už také ľahké nebolo, prevýšenie je tam značné. S vrcholu po vizuálnom preštudovaní terénu, opäť s mačkami sme prudko klesali centrálnym žľabom na lyžiarske stredisko Spálená zo severnej strany Roháčov .Hlboký sneh nám dal dobre zabrať, našťastie sme sa v dolnej časti neprebárali hlboko, dalo sa. Na zjazdovke sme zničili posledné zásoby rumu do čaju a išli sa ubytovať do horského hotela Primula. O pol šiestej večer nás už chladilo dobré pivo .V nedeľu sa nám podarilo cez nášho známeho chatára jeho autom dopraviť na liptovskú stranu, do Žiarskej doliny. Pozreli sme si spúšť škôd, ktoré spôsobili padnuté lavíny a po dobrom obede v hoteli Spojár vyrazili domov. Prechod opäť potvrdil, že na hory treba chodiť dobre fyzicky pripravený, mať potrebnú výstroj a výzbroj. Taktiež upevnil kamarátstvo a psychiku každého z nás, navyše pripomenul, že mať priateľov v každej časti našej krajiny sa oplatí .A platilo to obojstranne. Najbližšie sa vrátime do Žiarskej doliny v septembri. A hádajte kde budeme bývať!