A je tu 17.jún - deň, na ktorý sa každý z nás tešil a pripravoval minimálne od začiatku roku. Deň odchodu do Chamonix s cieľom vystúpiť na najvyššiu horu západnej Európy - Mont Blanc (4810 m.n.m.).

O 17.00 je autobus pristavený pred klubom pri Slovnafte a my rozmýšľame, ako natlačíme do takej malej \"krabičky\" všetky naše kufre a výbavu. Ale nakoniec sa to podarilo a my naberáme kurz slovensko-rakúske hranice.
Aby sme sa vyhli cestám prvej triedy, šoféri volia trasu cez Rakúsko a Taliansko a diaľnice nás dovedú až do nášho cieľa - Chamonix. Šestnásť hodinová cesta dá poriadne zabrať. Niekto v noci pospáva, niekto sa len prehadzuje, iný sleduje cestu. Kto spal, ten sa ráno zobudí v upršanom Taliansku. Dážď nás sprevádza až do Francúzska, do ktorého prechádzame cez 11611 m dlhý tunel pod Mont Blancom. Nevyhneme sa miernym komplikáciám pri prechode kontrolou, ale naša tlmočníčka Majka všetko vybaví, kontrolu absolvujeme ešte raz a môžme pokračovať.

Sme v cieli - v kempe priamo pod Bossonským ľadovcom. V lejaku vykladáme veci z autobusu a vydáme sa hľadať chatky. Trošku sme prekvapení stiesneným priestorom chatiek, ale nikto z nás netrpí klaustofóbiou, takže týždeň to tu vydržíme.
V sobotu večer prestalo pršať, tak sme sa vybrali informovať o počasí na nadchádzajúce dni.

Prognóza nie je veľmi priaznivá, najvhodnejší deň na výstup má byť pondelok. V sobotu večer teda padá rozhodnutie, že v nedeľu ráno vyrážame smerom na Mont Blanc.
V nedeľu sa budíme do zamračeného rána, skupina turistov z Lozorna vyráža z kempu skoro ráno a k nej sa pridáva o pár hodín neskôr aj dvojica turistov z Apolla, ktorých dopĺňa trojica našich kamarátov z iných končín Slovenska.
Zvyšok partie sa vyberá poznávať okolie Chamonix - lanovkou sa vyvážajú na Brevent (2525 m.n.m.) a sledujú Mont Blanc z druhej strany.

V pondelok ráno sa počasie neumúdrilo a skupina Záhorákov sa vracia z chaty Gouter (3817 m.n.m.). Zvolili rýchly výstup hore bez aklimatizácie a väčšine sa to stalo osudným. A tiež počasie im neprialo.

Ďalšia už len štvorka stúpa od chaty Tete Rousse (3167 m.n.m.) na Gouter. Z kempu vyráža ďalšia skupina turistov z KT Apollo. Keďže chata Gouter je plná, ostávajú na Tete Rouse a skoro ráno vyrážajú hore. V tom istom čase štartuje hore aj prvá Apollácka štvorka, plus dvaja členovia zo záhoráckeho klubu, ktorí sa rozhodli vydržať na Gouteri ešte jednu noc.
Nakoniec sa podarilo vyjsť hore piatim účastníkom z celkového počtu 32. Zase sa raz ukázalo, že počasie na horách si človek nevyberie a musí mať pred nimi rešpekt. Nie je dôležité vyjsť na vrchol, ale dôležitejšie je vrátiť sa živý a zdravý dole.
Na chate Gouter sa stretáva úspešná skupina s druhou časťou turistov, ktorí boli nútení pod Vallotkou (4362 m.n.m.) zmeniť svoje plány a vrátiť sa späť. Časť odchádza nižšie na chatu Tete Rouse a štyria ostávame na Gouteri. Večer sa počasie ešte viac zhorší, zažijeme nefalšovanú horskú búrku a do rána nasneží asi 30 cm nového snehu.
Počasie nepraje. Rozmýšľame čo urobíme. Nakoniec volíme zostup v snehovej fujavici a sme radi, keď sme sa ocitáme v bezpečí.

Vo štvrtok sme sa zobudili do daždivého dňa, ale napriek tomu sme sa vybrali do mestečka Servoz, kde sa nachádza kaňon Les Gorges de la Diosaz. Miesto nám priopomínalo prielom Hornádu v Slovenskom raji. Krátku túru sme absolvovali sprevádzaní dažďom, ktorý s prestávkami pokračoval do večera a neopustil nás ani pri návšteve Chamonix.

Na piatok bol naplánovaný výjazd autobusom do mestečka Annecy, ktoré kandiduje na zimné olympijské hry v roku 2018. Všetci, ktorí sa zúčastnili výjazdu boli týmto miestom nadšení a keby záležalo na nás, dáme mu určite svoj hlas.

A prišla sobota - deň odchodu. Pobalili sme sa, odovzdali sme chatky a keďže predpisy sú predpisy a nechceli sme si cestu na Slovensko o 8 hodín predĺžiť, nemohli sme urobiť cestou späť dlhšiu zastávku, tak sme si ešte naposledy pozreli Mont Blanc a okolité kopce z Chamonix a o 14.00 vyrážame smerom na Slovensko.

Do Bratislavy sme dorazili v nedeľu o 6.00 a rýchlo sme sa rozutekali dospať takmer prebdenú noc v autobuse.
Určite budeme ešte dlho na tento výlet spomínať a už začíname plánovať čo o rok.
Ale dosť bolo slov, fotky určite povedia viac.
Ďalšie zábery nájdete vo fotogalérii.

Horám zdar!

Po roku sme opäť prijali pozvanie od našich turistických kamarátov z Lozorna a v sobotu skoro ráno sme vyrazili už na 4.ročník Lozorského okruhu.

Už ranné teploty avizovali, že sa určite poriadne zapotíme. Veď už o piatej ráno bolo 18°C.
Organizátori pripravili oproti vlaňajšku pár zmien. Najväčším pozitívom bolo, že pochod sa konal v sobotu a nedeľa nám ostala na zregenerovanie.

Oproti vlaňajšku pribudla k 10 a 20 km trase aj 35 kilometrová. My sme si vybrali zlatú strednú cestu a dali sme si 20 km.

Tento rok nebol hromadný štart, tak po zapísaní a prvej pečiatke do účastníckeho listu vyrážame smerom na Skalu - najvyšší kopec nad Lozornom. Po dvoch hodinách poriadne zapotení prichádzame na vrchol. Orazíme si účastnícky list, občerstvíme sa a pokračujeme ďalej. Míňame pozostatky kulís z filmu Dračie srdce, stúpame strmou lúkou a kocháme sa výhľadmi.

Po ďalších dvoch hodinkách pohodovej chôdze sa nachádzame pri druhej zástavke - Pri Červenom domčeku. Opečieme špekáčky, podiskutujeme s ostatnými turistami a aby nám nestvrdli nohy, pokračujeme do cieľa našej túry.

Je niečo pred 14-tou a my sme v cieli. Postupne prichádzajú ďalší a ďalší turisti.
Dáme si vynikajúci guláš, pivko je tiež správne vychladené a po poďakovaní organizátora začne zábava.

Kapela hrá staré dobré hitovky, ktoré nás nenechajú sedieť a posledné sily odovzdáme na parkete. Obloha sa začína zaťahovať, hrmí, ale z búrky nakoniec nič nie je.

Keďže nás čaká ešte cesta domov, v najlepšom končíme a vyrážame na autobus. Ale nečakane sa zdržíme v kolóne. Kvôli uzatvorenej diaľnici je doprava presmerovaná na starú cestu a prakticky od Lozorna až do Lamača ideme krokom, aj keď sa vezieme.
Čakanie bolo asi jedinou negatívnou vecou celého dňa.

Organizátorom patrí veľké vďaka za výborne zorganizovanú akciu a tešíme sa na ďalší ročník.

Najkrajšia hrebeňovka na svete! Javorníky – the best of the world!

Tak toto prirovnanie som našiel na internete, keď som zadal do vyhľadávača heslo Javorníky. O tom, že je to pravda sme presvedčili uplynulý predĺžený víkend a to sme zďaleka neprešli tie najkrajšie časti pohoria.

Javorníky sú pohorie, ktoré tvorí na západe časť štátnej hranice medzi Slovenskou a Českou republikou, smerom na sever prechádzajú do Turzovskej vrchoviny, na juhu susedia s pohorím Biele Karpaty a na východe prechádzajú do Kysuckej vrchoviny.

My sme si za štart našej túry zvolili Lazy pod Makytou - časť Čertov. Ráno v piatok 13. o 5.57 štartujeme vlakom z Bratislavy a po veselej ceste vystupujeme po dvoch hodinách v Púchove. Presvedčíme šoféra autobusu, aby zviezol aj našich dvoch cyklistov a presúvame sa najskôr do dedinky Lúky a ďalším autobusom pokračujeme na Čertov.

A tu sa končí všetka sranda. Obloha je od rána zatiahnutá a nás čaká 400 výškových metrov na Kohútku. Ale vidina čučoriedkových buchiet je silná. Netrvá nám to ani hodinu a ocitáme sa na hrebeni. Keďže mraky pribúdajú a už pociťujeme aj hlad, volíme obedňajšiu prestávku na Chate Kohútka. Po vyše hodinovom odpočinku sa vyberáme smerom na východ. S plnými bruchami sa do kopca trošku trápime a po asi kilometri máme ďalšiu zastávku - Hotel Portáš. Začína poprchať, tak neodoláme a zalezieme dovnútra.

Čas beží a na Kasárne je ešte asi 12 km. Treba sa nám zdvihnúť a pokračovať. Dážď ustal, ale prekvapuje nás pomerne veľa blata v lese. Veď na Portáši až tak nepršalo. Mali sme šťastie. Skupinka cyklistov za Malým Javorníkom nám potvrdila, že pár kilometrov od nás lialo ako z krhle.

Rovinky striedajú mierne stúpania a klesania a my prichádzame na Stratenec. Na vrchole sa nachádza pamätník oslobodzovacích bojov, ktorý predstavujú tri betónové kríže. Pred pár rokmi pribudla aj rozhľadňa a my sa kocháme výhľadmi na Moravsko-sliezske Beskydy. Zo slovenských hôr toho veľa nevidíme. Obloha sa znovu zaťahuje. Pred nami je však ešte posledných pár piatkových kilometrov.

Po asi hodinke dorazíme na Veľký Javorník, najvyšší vrch Javorníkov s výškou 1071 m.n.m. Po chvíľke oddychu pokračujeme červenou značkou na vrchol zjazdovky a po prudkom klesaní sa ocitáme v rekreačnom stredisku Kasárne. Ešte pred zostupom na chatu Bačkárka, ktorá bude našim útočiskom si dáme pivko v hoteli Fran a pánska časť skupiny ostane fandiť českým hokejistom, ktorí sa v semifinále trápia so Švédskom. Pre Čechov bol však piatok 13. smutným dňom. Do finále nepostúpili.

No ale aby dámy na nás dlho nečakali s večerou, dviháme kotvy a pokračujeme dole k Bačkárke. Po večeri máme pripravený relax v podobe veľkej kade s 38 stupňovou vodou. Po takej túre dobre padne vymáčať sa v horúcej vode. Po kúpeli ešte dopozeráme druhý semifinálový hokejový zápas a \"hajde na kutě\".

Budíme sa do slnečného rána a tešíme sa na krásny deň. Niektorí však ale ešte netušia, že piatkový deň bol prechádzkou. Z Bačkárky musíme vystúpať do sedla Butorky, odkiaľ pokračujeme po červenej pod Hričovec (Sedlo Čierna voda). Opúšťame hlavný hrebeň, po ktorom netradične pokračuje modrá značka, ale ostávame verní červenej. Nasleduje prudké, viac ako 100 metrové klesanie do sedla pod Lemešnou (alebo podľa mapy sedlo Pindula). Sme ako na hojdačke. Dole - hore... Keď pozrieme čo nás teraz čaká, ani sa nám nechce dvíhať zadky. Na cca 800 dĺžkových metroch musíme vystúpať 150 výškových metrov na Lemešnú. Ale odtiaľto až k \"Partizánovi\" je už pohodová cesta.

Nachádzame sa na mieste, ktoré sa volá Makovský priesmyk, U Tabulí, (820 m.n.m). Cestný priechod zo záveru doliny hornej Kysuce do Veľkých Karlovíc cez hrebeň, ktorý oddeľuje na českej strane okres Vsetín a na slovenskej okres Čadca. Vedľa cesty je postavený pamätník Slovenskému národnému povstaniu, kde v týchto miestach dňa 25.9.1944 došlo k najväčšiemu ozbrojenému stretnutiu na území Čiech a Moravy. Počas bojov pobila brigáda Jána Žižku viac ako 400 fašistov a zničila veľké množstvo zbraní a streliva. Sama stratila okolo 200 bojovníkov, medzi ktorými padol aj jej prvý veliteľ, Slovák por. Ján Ušiak.

Na križovatke ciest stojí krčmička s názvom Valašský šenk. Nie sme jediní smädní turisti. Napriek tomu, že nie je elektrika, domáci nás obslúžia a ponúknu dokonca niečím z vlastnej záhrady. Samozrejme v tekutom stave :-). Pamätníci si zaspomínajú na staré dobré časy a my mladí len počúvame.

Po príjemnej prestávke nás čaká ďalšie prudké stúpanie nad Bumbálku. Tu narazíme na hraničný kameň z roku 1906, ktorý oddeľoval Moravu a Uhorsko. Ešte si urobíme krátku zachádzku na vrch Čarták, kde sa týči rozhľadňa Súkenická. Pokocháme sa pohľadmi na všetky svetové strany a sme hrdí na to, čo sme dnes prešli a poniektorí vyplašení z toho, čo nás ešte čaká.

Pred nami je ešte niekoľko kilometrov na chatu Kmínek. Posledné kilometre už nepredstavujú také klesania a stúpania aké máme za sebou. Hrozí nám však, že by sme mohli zmoknúť. Po krátkej zastávke na Masyrykovej chate sme konečne v cieli. Ubytujeme sa, dáme si večeru, doprajeme telu proteíny a tešíme sa z toho, že sme unikli dažďu a sme už v teple a suchu.

Dážď do rána neutícha. Keď na Kysuciach začne pršať, len tak skoro to neprestane. Čo iné nám ostáva, len sa pobrať aj v takomto počasí do doliny. Okolo 9-tej zavelíme na odchod a poberieme sa smerom do Makova. V neprestávajúcom daždi sa na čas ostávajúci do odchodu autobusu zložíme v penzióne Poľana. Dvaja cyklisti z partie však pokračujú na bicykloch do Bytče a odtiaľ vlakom do Považskej Bystrice. My ich neskôr nasledujeme, ale máme výhodu, že sa vezieme v autobuse.

Stretáme sa na stanici v Považskej Bystrici.
Plní dojmov a zážitkov vystupujeme v Bratislave so sľubom, že sa zase čoskoro do Javorníkov vrátime a prejdeme si ďalšie krásne zákutia.

Klub turistov z Lozorna nás pozýva na „4“ ročník Lozorského okruhu, ktorý sa uskutoční v sobotu 21.5.2011.
Zraz účastníkov je na Lozorskej priehrade. Registrácia bude prebiehať od 7,00 do 9,00 hod. Každý účastník obdrží účastnícky list. Okruhy budú v dĺžke 10 km, 20 km a 35 km.
35 km : priehrada–Rusnáky–Sarva–Skala–Prepadlé –Košarisko–Pajštún–Červený domček–Ohek–Szylabov kríž – priehrada
20 km : priehrada – Rusnáky – Sarva – Skala – Dračie srdce – Lintavy – Červený domček – Ohek – Szylabov kríž – priehrada
10 km : je odvodená z 20 km
Ukončenie je naplánované na 17,00 hod. Občerstvenie a hudba sú zabezpečené.

Autobus odchádza o 6.30 z nástupišťa č. 64.

V rámci kondičnej prípravy na Mont Blanc sme sa tentokrát vybrali do Malej Fatry. Vzhľadom na to, že nie všetci si mohli vybrať dovolenku, rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá trojica vyrazila už vo štvrtok večer a druhá trojka až v sobotu ráno a útočiskom sa nám stala Chata pod Chlebom.
Jožo, Dáška a Peťo sa rozhodli v piatok absolvovať bočný hrebeň zo Starého dvora cez Baraniarky, Žitné a Kraviarske s pokračovaním po hlavnom hrebeni cez Snilovské sedlo, Chleb a Poludňový grúň späť do doliny, kde boli ubytovaní. Druhá trojka - Andy, Dušan a Zdeno sme v sobotu išli v ich stopách s tým rozdielom, že sme vybehli do sedla Bublen a pokračovali so zachádzkou cez Veľký Kriváň na chatu pod Chlebom. V sobotu sa druhá trojka na nás pozerala zo Stohu.
Avizovaná zmena počasia nás zastihla pod hlavným hrebeňom. Jasná obloha sa pomaly začala zaťahovať a vietor bol čoraz silnejší. Museli sme vytiahnuť aj vetrovky a čapice a znovu sa raz potvrdilo, že počasie na horách je nevyspytateľné. Kým sme sa pár hodín dozadu pražili na slnku, neskôr sme mrzli vo vetre.
Do rána prišli so silným vetrom hmla a dážď, ktorý sa striedal so snežením. Prefúkaní sme sa rozhodli upustiť z pôvodného plánu pokračovať po hlavnom hrebeni a dali sme prednosť lanovke pred hmlou a vetrom na hrebeni.
Druhá trojica takisto zavelila na ústup a vybrali sa domov. Veď hory tu budú aj ďalej a treba mať aj určitý pud sebazáchovy a nehnať sa do každého počasia.
A tu je zopár fotiek:

Pozývame ctených členov a dobrovolníkov na brigádu ,ktorá sa bude konať dňa 19.5. 2011
o 15.30 hod. v našej klubovni, vo Vlčom Hrdle


Vedenie KT Apollo

Štvordňové voľno počas veľkonočných sviatkov sme využili ako správni turisti. Na horách. Konkrétne na Liptove a útočiskom nám bol starý známy Hotel Spojár.
Júnový výstup na Mont Blanc sa blíži a my sme v rámci hesla \"ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku\" vzali útokom hneď v prvý deň tretí najvyšší vrchol Západných Tatier - Baranec (2184 m.n.m.). Začali sme stúpať po žltej značke z ústia Žiarskej doliny. Z južnej strany bolo už snehu pomenej, výstup bol relatívne pohodový a nemuseli sme sa brodiť snehom. Počasie aprílové, ale z mrakov našťastie nespŕchlo. Na vrchole nás čakal sen každého turistu a to odmena v podobe čapovaného piva :-). Partia turistov dodržiava už 13.rok túto milú tradíciu.
Potešili sme telo zásobami z batohov, dušu pohľadmi na okolité kopce, paraglajdistov a vetronistov a dali sme sa na zostup. Časť skupiny sa vybrala cez Malý Baranec do ústia Račkovej doliny a ostatní sme zvolili trasu cez Smrek a Žiarske sedlo. Zo severnej strany bolo snehu oveľa viac ako z juhu, ale bol mäkký, takže mačky sme neodskúšali. Prudké klesanie vystriedali exponované úseky a stúpanie na Smrek. Ešte klesanie zo Smreku a nachádzame sa v Žiarskom sedle. Od Žiarskeho sedla klesáme už len po snehu. Mierka hlási 50 cm a v nižších polohách obiehame skialpinistov, ktorí si boli užiť posledný sneh. Od rázcestia zelenej s modrou musia už aj oni po vlastných. Nemohli sme obísť Žiarsku chatu a doplniť tekutiny.
Po krátkej pauze nás čakal asi najnepríjemnejší úsek a to vyše 5 km zostup po asfaltke k hotelu. Škoda, že podnikatelia prevádzkujúci kolobežky nemali záujem zarobiť. Určite by veľa ľudí využilo šancu zrýchliť si cestu do doliny.
Na hoteli nás už čakala zvyšná časť partie a vytúžená večera.

Na Bielu sobotu sme sa rozdelili a keďže treba rešpektovať sezónnu uzáveru, nemáme na výber veľa trás. Časť skupiny sa vybrala cez Žiarsku dolinu na Plačlivé, časť na Babky, poniektorí do Jaloveckej doliny a jeden dokonca na Teryho chatu vo Vysokých Tatrách. Počasie ako v prvý deň. Slnečné lúče, ktoré nás sprevádzali cestou nahor okolo obeda vystriedali mráčky, ale našťastie z nich opäť nezapršalo.

V nedeľu sme sa zobudili do dažďa, ktorý však ustal a zvolili sme oddychovejší program. Niektorí sme sa vybrali po magistrále k chate Baranec, kde sme sa pokochali výhľadom na Nízke Tatry, ďalší na Žiarsku chatu a zvyšok zablúdil na penzión Frank.
Keďže k Veľkej noci patria aj korbáče a tradície sa musia dodržiavať, preverili sme si, či sme ich po roku nezabudli pliecť. Nedeľnú pohodu zakončil ešte futbalový zápas miestnych žiakov na neďalekom ihrisku a už sme sa ponáhľali pripraviť na večernú zábavu.
Vytancovaní sme sa po polnoci rozliezli do izieb.

V pondelok ráno si ešte pánska časť partie splnila svoje povinnosti a vyšibali sme naše nežnejšie polovičky, aby boli krásne a zdravé a po raňajkách sme nasadli do áut a vydali sa smerom na Bratislavu. Najväčšie zápchy prišli až po našom prejazde Ružomberkom, takže sme sa celkom rýchlo dostali domov.
S konštatovaním, že voľno mohlo trvať aj dlhšie sa už tešíme na ďalšie zážitky na horách :-)

Hrebeňovka Malých Karpát po trase: Plavecké Podhradie - Monrepos - Ostrý Kameň - Záruby
Smolenice.

Odchádzame autobusom z Mlyn. Nív 7.5. 2011 o 6. 50 hod.

Informácie. V.Gábriš 0904888405
A. Gašparík 0915996425

Po niekoľkých mesiacoch, kedy sme uložili laná a lezeckú výbavu do skrine, sme sa opäť stretli na tradičnom mieste - skalnom útvare Traja jazdci v Malých Karpatoch.
Okrem ukážkového počasia nás potešil aj fakt, že sa klub rozrastá o nových členov a začína sa postupne omladzovať. Deckám sa na lane páčilo a nemohli sme ich ani dostať dole. Podával sa tradičný guláš, vínko a po dvoch rokoch plánovania došlo aj k realizácii stolíka. Možno si ešte všetci pamätáte na jeho plánovanie :-).
V dobrej nálade a s pocitom, že sme opäť urobili niečo pre svoje telá sme sa rozišli a všetci sa tešíme na ďalšie stretnutia v prírode.

Rokoš je dominantným vrcholom Nitrických vrchov. Je prístupný zo všetkých svetových strán a tým pádom je obľúbeným cieľom turistických výstupov. Uplynulú nedeľu sme sa ho rozhodli pokoriť aj my. V zostave Andy, Lidka, Pišta, Jardo, Zdeno, štvorkolesový zajac a dvojkolesový Pištov tátoš sme sa z Bratislavy presunuli do dedinky Omastiná, ktorá bola začiatkom nášho výstupu. Čo sa počtu obyvateľov týka, je to najmenšia obec Trenčianskeho samosprávneho kraja. Ku koncu roka 2009 v nej trvalo žilo 36 obyvateľov. Obec bola počas SNP vypálená a rovnako pôsobí aj v súčasnosti. Kto by chcel vedieť, čo to znamená \"pánu Bohu za chrbtom\", môže to zistiť práve tu. Väčšina obyvateľov tu pravdepodobne dožíva svoj život a s nimi aj ich domy, mnohé z nich sú už rozpadnuté. Ale príroda je tu krásna, hoci aj tu vidno pôsobenie lesníkov a veternej kalamity.
Zajaca sme odparkovali pri Penzióne pri Studničke, v ktorom sa dá žiaľ iba ubytovať, ak by ste mali chuť na pivo alebo niečo pod zub, už vyše roka reštaurácia a bar svoje služby neposkytujú. Začali sme kráčať po žltej značke po asfaltovej ceste a ani sme si nevšimli, že sme značku stratili. Prešli sme popri vodárni a poľovníckej chate a aj keď mimo značky, mapa hovorila, že na hrebeň sa dostaneme aj lesnou cestou. Na naše prekvapenie tých lesných ciest tam bolo viac ako v mape. Našťastie sme sa však na hrebeň dostali a v konečnom dôsledku bol výstup zvážnicou určite príjemnejší ako strmé stúpanie po žltej značke.
Späť na značku sme sa dostali v sedle Rázdelie, kde začalo aj prvé prudšie stúpanie. Pišta na bicykli nás už hodnú chvíľu čakal na Košútovej skale, ktorá nás privítala prvými výhľadmi na Nitrianske Rudno, Prievidzu, Nováky, Vtáčnik, dokonca sme vďaka ochladeniu a veternému počasiu dovideli až na hrebene Veľkej Fatry a vysielač a zjazdovku na Skalke - obľúbenom mieste našich bežkárov. Pred nami ostávalo posledných 170 výškových metrov, ktoré bolo treba zdolať na pomerne krátkej vzdialenosti. Výstup lesom v silnom vetre a po chodníku, ktorý bol zaviaty lístím, ktoré nemalo šancu prehniť kvôli nedostatku snehu dal dosť zabrať. Ale nakoniec sme sa dostali na vrchol a po niekoľko stometrovom hrebeni sme došli k rázcestníku. Pár minút od vrcholu sa nachádza pamätník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka, dvoch rodákov z blízkej obce Uhrovec. Pokochali sme sa výhľadmi na Vtáčnik, Zobor, Považský Inovec a dokonca bolo krásne vidieť aj Malé Karpaty. Po malej pauze sme sa dali na zostup najskôr po červenej a potom sme prešli na modrú značku. Zostup po modrej bol nečakane prudký a na chodníku zapadanom lístím človek miestami nevedel ani kam šlape. Po približne trištvrte hodinke sme sa dostali k poľovníckej chate, po ktorej sme už asfaltkou zostúpili do Uhrovského Podhradia a nemohli sme obísť miestnu krčmu a dodať telu proteíny :-).
Krásne strávený slnečný, ale veterný deň bol za nami. Plný zážitkov sme vyrazili na cestu späť. Ale na jeseň sa sem dúfam vrátime. Smrekovce v kombinácii s bukovým lesom budú určite pastvou pre fotografov a lesné cesty zase lákadlom pre cyklistov.