Dolné Rakúsko – pekný, zaujímavý a pre nás ľahko dostupný región - nás opätovne zlákal do rokliny Johannesbachklamm v obci Würflach. Toto miesto dobre poznáme vďaka vianočným trhom, tentoraz ju chceme zažiť bez snehovej prikrývky.
Železnicou cestujeme z dvoch dôvodov: jednak nemusíme ísť okruhom a volíme trasy podľa situácie (nie sme viazaní na zaparkované auto), jednak cestujeme lacnejšie so sieťovým cestovným lístkom rakúskych dráh „ Einfach Raus Ticket“. (dá sa kúpiť aj cez Internet, cena je 32 € a platí neobmedzene vo všetkých regionálnych i prímestských vlakoch pre 2 až 5 osôb). Môžeme ísť z hlavnej stanice (treba dokúpiť cestovné lístky po slovenskom území) alebo z Petržalky. Prestupy: Wien a Wiener Neustadt, vlaky premávajú každú hodinu (viac info: http://www.oebb.at/einfachraus).
Vystupujeme na zastávke Rothengrub, odkiaľ je k rokline najkratší a najpríjemnejší prístup. Kľudná asfaltová cestička po dvadsiatich minútach chôdze dovedie návštevníkov priamo do obce Würflach. Spočiatku je síce neznačená, ale dá sa bez problémov zorientovať. V obci je cesta k rokline vyznačená. Prechádzame okolo sídlia dobrovoľného hasičského zboru a smerujeme k miestu, kde sa každoročne konajú vianočné trhy - oproti zime pôsobí pustým a opusteným dojmom. Po pár metroch sa vnárame do rokliny, ktorú prekonávame pomocou schodov a mostíkov. Zaujímavá je tzv. Máriina stopa (Marientritt). Podľa legendy prešla roklinou matka Božia a zanechala na skale odtlačok nohy. (Encyklopédia píše o krúživom pohybe vody s prímesami hornín, čo spôsobilo vznik misovitých preliačenín – výmoľov). Po trase si občas všimneme tabuľku, ktorá upozorňuje, že roklina si napriek pohodovému putovaniu môže vyžiadať aj ľudské životy.... Koniec rokliny sa objaví pomerne náhle – zrazu sa skaly rozostúpia a objaví sa hostinec, čo uvítame. Pokračujeme ďalej po upravenej ceste do obce Greith. Je strašne horko, cesta je únavná a často oddychujeme. Odbočujeme a vydávame sa do kopca – chodník je v niektorých úsekoch ťažšie priechodný (zvalené stromy). Keď zbadáme strmý vyšľapaný chodníček so skaliskami na kopci, odbočíme naň z vyznačenej trasy domnievajúc sa, že skratkou prídeme k zrúcanine - ale žiadna tam nebola! Zato nádherný výhľad áno. A keď sa otočíme, na opačnej strane zbadáme skalisko, na ktoré práve niekto lezie. Po odpočinku nastal čas rozmýšľať, čo ďalej, po strmom chodníčku dolu sa nikomu nechcelo. Vydali sme sa teda po neznačenej prašnej ceste veriac, že sme sa rozhodli správne. A naozaj, naša prašná cesta sa pretína v ostrom uhle s oným nám dobre známym značeným chodníkom. Naspäť sme sa mohli vrátiť po tej istej trase, my sme sa rozhodli pokračovať smer Schrattenbach. Rázcestie sa objavuje nečakane, nasmeruje nás k zrúcanine hradu Schrattenstein a cesta k nemu trvá asi 5 minút. Zrúcanina bola síce zaujímavá, výhľad zhora pekný, ale tomu z „našich“ skál sa veru nevyrovná. Nasleduje krátky a pohodový zostup do doliny, prechádzame okolo ohrady, kde žije väčšie množstvo jeleňov a laní v prirodzenom prostredí. Zastavujeme a fotíme. V obci Schrattenbach naberáme sily na terase „Gasthaus-u zum alten Schlossteich“. Na železničnú stanicu Grünbach am Schneeberg sme išli už len po rovine, väčšiu časť po chodníku v obci. Cestou sme stihli zastaviť sa ešte aj v Bille.
Johannesbachklamm a okolie je miestom, ktoré je ideálne aj pre rodiny s deťmi - ponúka viacero pekných okruhov (pričom každý prechádza cez tiesňavu), takže stačí si len vybrať.
Pozrite si niekoľko fotografií od Ivany.

Na prelome júna a júla sa konal už 45.zraz priaznivcov vysokohorskej turistiky. Tento rok sa zraz presunul zo Štrby do Tatranskej Lomnice a našim útočiskom sa stal Hotel Tatranec.
Po skúsenostiach z minulých rokov, kedy v čase konania zrazu pršalo a vlani dokonca aj snežilo, sme sa rozhodli, že do Lomnice prídeme s niekoľkodňovým predstihom. Prvá skupina sa do Tatier vybrala už v pondelok, zvyšok sa pridal v utorok.
Keď sme cestou kuli plány, ktoré štíty zdoláme v stredu, padol návrh na trojštítie - Huncovský, Kežmarský a Malý Kežmarský štít. A tak sa aj v stredu stalo. Výstup na Skalnaté pleso sme si zjednodušili lanovkou. Šlapať popod lanovku by nám ubralo veľa síl, ktoré sme potrebovali na zvyšnú trasu.
V doline vládlo ukážkové počasie, na Skalnatom plese nás však privítala hustá hmla. Po asi polhodinke sa však začala pretrhávať a to bol podnet k tomu, aby sme vyrazili smerom na Huncovský štít. Hmla sa stále prevaľovala, ale to nám už nevadilo a stúpali sme po balvanoch smerom k nášmu prvému cieľu. Asi po dvoch hodinách sme stáli na vrchole Huncovského štítu. Po krátkom posilnení a prestávke sme sa vydali na druhý zo štítov - Kežmarský. Výstup nám trval približne hodinku. Počasie už bolo ukážkové, výhľady doďaleka. Bolo vidieť dokonca Babiu horu nad Oravskou priehradou. Prvý deň sme zakončili ešte Malým Kežmarským štítom a dali sme sa na zostup rovnakou trasou a z Huncovského sedla sme pokračovali dole do Skalnatej doliny.
Predpoveď počasia na štvrtok nebola veľmi priaznivá, Tatry zatiahnuté, tak sme zvolili oddychovejšie túry a partia sa rozkúskovala. Prvá časť zvolila prechádzku zo Skalnatého plesa cez Skalnatú, Zamkovského a Rainerovu chatu na Hrebienok, druhý časť sa vybrala do Ždiaru a prešli si Monkovu dolinu a Zadné meďodoly a tretia časť si zvolila túru Zelenou dolinou k bývalej Brnčalovej chate a návrat okolo chaty Plesnivec.
Štvrtkový večer sme zakončili otvorením zrazu a príhovorom usporiadateľov a výkonného výboru KST.
Na piatok sme už aj s kamarátmi z Lozorna a KT Biatec mali naplánovaný Lomnický štít. Počasie nám ráno nebránilo vo výstupe, no čím sme lanovkou stúpali vyššie, Lomničák sa zahaľoval do hmly. Nás to však neodradilo a v počte asi 23 ľudí sme sa vydali z Lomnického sedla nahor. Po asi hodinke a pol sme stáli na vrchole. Strávili sme tu hodnú chvíľu a sledovali, ako sa nám odhaľujú a znovu zahaľujú tatranské štíty.
Nastal čas na zostup a ako sa hovorí, že nie je dôležité na vrchol vystúpiť, ale vrátiť sa živý a zdravý dole, tak to platilo aj tu. Zostup po reťaziach dal poniektorým zabrať, dokonca sa sem tam uvoľnil aj nejaký kameň, ale našťastie sme to všetci prežili bez ujmy na zdraví.
V sobotu sa veľká časť partie vydala na Jastrabiu vežu, niektorí po magistrále na Hrebienok a ďalší dokonca na chatu pod Rysmi. Piatkové večerné mraky veštili zmenu počasia, horská služba dokonca hlásila búrky, no predpoveď jej nevyšla. Dusné a teplé počasie však dalo každému zabrať.
Sobotu zakončil znovu príhovor organizátorov a už tradičná tanečná zábava.

Tohtoročný zraz aj napriek zraneniu jedného člena pod Jahňacím štítom môžme hodnotiť ako veľmi vydarený a už sa tešíme na ďalší ročník.

Horám zdar!

V rámci prípravy na zraz VHT a aj z príležitosti ďalšieho stretnutia na vrcholoch, ktoré organizuje k 10-tym narodeninám Hiking.sk sme sa aj my vybrali na najvyšší vrch Západných Tatier, 2248 m vysokú Bystrú.
Od pôvodného plánu prespať pod stanmi v kempe v ATC Račkova dolina nás odradil neutíchajúci dážď a tak sme pokračovali do Tatranských Matliarov, kde sme prespali u Romana v jeho tatranskom bytíku.
Sobotné ráno nás privítalo slnečným počasím, dokonca sme sa cestou popod tatranské končiare pokochali aj inverziou, ktorá zahalila kotlinu medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.
Za výstupovú sme si zvolili Bystrú dolinu a vyrazili sme z Hrdova, kde nás podľa dohody čakal Peťo so synom, ktorí prespali v Pribiline v aute.
Kráčali sme najskôr cestičkou pomedzi chaty až k rázcestiu pod Bystrou, odkiaľ začalo mierne stúpanie. Ranné slnečné počasie sa zmenilo na zamračené a vysoká vlhkosť vzduchu sa postarala o to, že sme boli po chvíli stúpania mokrí ako keby bolo minimálne 35°C.
Striedali sme sa so skupinkou ďalších turistov - raz sme boli vpredu my, raz zase oni.
Asi po hodinke a pol chôdze stretáme troch chalanov, ktorí rezkým krokom utekajú dole Bystrou dolinou. Veľmi im do reči nebolo a po chvíli zisťujeme prečo. Na chodníku nachádzame čerstvú pamiatku od medveďa, pováľanú trávu a stopy. Nenecháme sa vystrašiť a pokračujeme ďalej. Dostávame sa k prístrešku, kde si oddýchneme, občerstvíme sa a dobieha nás skupinka turistov, ktorých sme predtým predbehli. Povyše prístrešku sa nachádza ďalší medvedí pozdrav.
Vychádzame z lesa do pásma kosodreviny a otvárajú sa nám pohľady na Bystrú, Nižnú Bystrú, Ježovú a ďalšie kopce. Sem tam cez mraky vykukne slniečko, ale po chvíli to vzdáva. Pri pliesku so zaujímavým názvom Anitino očko si dáme krátku pauzu, dobehne nás Romanov spolužiak Martin a spoločne kráčame cik-cak na vrcholový hrebeň, ktorý sa zdola zdá ako prechádzka ružovou záhradou, ale nakoniec nám dá poriadne zabrať. Tesne pred 13-tou hodinou stojíme na vrchole, zvítame sa s organizátormi Hiking stretnutia, orazíme si zápisníky, pokocháme sa pohľadmi, ktoré sú obmedzené nízkou oblačnosťou a keď sa dovalí od severozápadu hmla, dáme sa na zostup. Zhodnotíme, že zostup Kamenistou dolinou by bol časovo náročnejší ako Gáborovou a Račkovou dolinou, preto dáme prednosť druhej variante.
Po asi 4 hodinách klesania prichádzame do kempu v Račkovej doline. Unavení z prudkého klesania hľadáme miesto, kde by sme sa občerstvili. Spájame sa s Peťom, ktorý s malým synom došli k Anitinmu pliesku a už by mali byť na spiatočnej ceste, že či pre nás príde do kempu, aby sme nemuseli šlapať ešte takmer 2 hodiny do Hrdova k autu. Signál sa však stráca, keď v tom prechádza okolo jedno z mála áut a ochotný miestny ma ako šoféra odvezie k autu a môžem prísť pre zvyšok partie už autom. Týmto by som sa mu chcel poďakovať a teší nás, že dobrí ľudia ešte nevymreli.
Už pri pivku konštatujeme, že túra dopadla na jednotku, máme v nohách vyše 20 km, 1448 metrov sme vystúpali, približne 1370 m sme sklesali a ešte nás čaká cesta autom do Bratislavy. Prichádzame okolo polnoci a unavení zaľahneme do postelí.

Pár mesiacov od zimnej časti kurzu cvičiteľov vysokohorskej turistiky (VHT) utieklo ako voda a my sme sa s Peťom zúčastnili aj jeho letnej a zároveň záverečnej časti.
Príchod frekventantov bol naplánovaný na štvrtok večer. Ubytovanie bolo zabezpečené v Horskom dome, resp. v neďalekých chatkách reštaurácie Ihla. S pribúdajúcim časom postupne pribúdajú aj známe tváre spolužiakov - frekventantov kurzu a lektorov. Pri ohníku si vymeníme svoje zážitky z predchádzajúcich mesiacov, Vojto nás oboznamuje s tým, čo nás v najbližších dňoch čaká. Peťo Kvaššay so Zuzkou hrajú na gitare a dotvárajú tak príjemnú atmosféru.
V piatok ešte pred začiatkom výuky prichádzajú poslední účastníci. Je pekné počasie, preto teóriu preberáme na terase reštaurácie Ihla. Postupne prednášajú Vojto Jeremiáš, Dano Keder, Peťo Frankovič, dopĺňaný Peťom Kvaššayom. Dostávame nové informácie a prehlbujeme si už známe vedomosti zo zimy.
Po obednej prestávke a malej dažďovej prehánke sa presúvame do chaty do spoločenskej miestnosti. Pokračuje teória prípravy a vedenia vysokohorskej túry, pričom našu pozornosť aktivizuje upozornenie, že teoretická príprava bude predmetom písomnej skúšky. Po malej prestávke dostávame informácie o výkonnostnej turistike a jej klasifikácii od Mariana Petríka.
Po večeri nám Peťo Frankovič pri premietaní filmov z jeho himalájských výprav prakticky poukazoval a vysvetlil problematiku VHT vo veľhorách.
Druhý deň hneď ráno vyrážame na Tri skalky. Počasie nám praje a môžeme celý deň skúšať a trénovať zlaňovanie a lezenie. Skala je vápencového typu a po nočnej búrke sa riadne šmýka. Najskôr sa učíme Dülferov sed - spôsob zlaňovania, pri ktorom si riadne šúchame odhalené krky. Potom nasledujú ďalšie a ďalšie techniky- postupovanie na fixnom lane, zlaňovanie takej dĺžky, že osmy sa už zohrievajú. Máme naťahaných niekoľko ciest, aby sme si vyskúšali rôzne terény. Tu si spomínam, ako je dobré, že na našich Troch jazdcoch sme si to skúšali aj na previse.
Kamarátov istíme už my pod dohľadom našich lektorov, ktorí postrehnú každú chybičku. Medzi inými si skúšame liezť pomocou jumarov v komíne, ktorý je riadne kolmý a šmykľavý. Učíme sa aj záchranné techniky, ako vytiahnuť zraneného a podobne.
Deň sa pomaly končí, balíme výzbroj a ešte si pozrieme malú jaskyňku a cez Soviu skalu sa vraciame na chatu. Po občerstvení absolvujeme zaujímavú prednášku zdravovedy, prednáša doktor Ján Straka- inštruktor VHT. Večer sedíme pri ohníku a gitare alebo oddychujeme na izbe pri knižke o VHT (vydanej Slovenským Vysokohorským Turistickým Spolkom SVTS), ktorú sme dostali na kurze.
Tretí deň následuje písomné a praktické preskúšanie. Nakoniec nám predseda skúšobnej komisie Dano Keder oznamuje, že všetci úspešne zložili skúšky. Dostávame diplom, preukaz a odznak. Počúvame príhovory našich lektorov. Vojto Jeremiáš nám opäť pripomína, že sme dostali niečo ako návod na použitie a teraz ďalej musíme na sebe v kluboch pracovať. Nakoniec nám nič iné nezostáva, len sa pomaly rozlúčiť s priateľmi kurzistami a lektormi.

Záverom by som ešte chcel poďakovať celému tímu lektorov.

Pozývame záujemcov na turistický výlet do M. Karpát v nedelu 17. 06. 2012 po trase:
Plavecký Mikuláš - Mon Repos - Starý plášť - Polámané - Kršlenica - Pl. Mikuláš.
Dlžka: cca 16.0 km, prevýšenie: 600 m.
Odchod: 06.30 hod. z nástupišťa 64 smer Rohožník
Informácie : Peter Somogyi tel. 0907647529

Už keď sme túto akciu chystali, vedeli sme, že nemôžme konkurovať nákupným centrám, televíziám a podobným inštitúciám, ktoré sa vo veľkom predbiehali v tom, ktorá z nich pripraví veľkolepejší program pre deti k ich sviatku.
Keď sa k tomu ešte pridala negatívna predpoveď počasia, začali sme mať obavy z toho, či vôbec niekto do lesa nad Modru príde.
Ranné telefonáty záujemcov nás však presvedčili o tom, že ste sa nenechali znechutiť predpoveďami a ranným dažďom a že na skalách na Troch jazdcoch neostaneme sami.
Prví turisti sa k nám pridali už po príchode skoršieho autobusu a ďalší postupne pribúdali. Rosničky znovu zlyhali a užili sme si pekný deň v prírode. Nielen deti, ale aj ich rodičia si vyskúšali lezenie a zlaňovanie a nám neostáva nič iné, iba sa poďakovať za vašu účasť a už teraz môžme prezradiť, že podobnú akciu si zopakujeme znovu v auguste a už teraz sa tešíme na vašu účasť. Sledujte našu webovú stránku a včas vás budeme informovať.

Turisti z KT APOLLO - SLOVNAFT

Aj tento rok sa uskutočnilo stretnutie čitateľov časopisu Krásy Slovenska. Tento krát si usporiadatelia vybrali za miesto stretnutia hádam najkrajší výhľadový kopec na Slovensku - Kľak v Malej Fatre. Zastúpenie na stretnutí mal aj náš klub. Síce sme z Fačkovského sedla vyštartovali o niečo neskôr ako ostatní účastníci, na Kľak sme doslova vybehli a stihli sme aj príhovor predsedu KST.
Podľa organizátorov sa nás na vrchole stretlo viac ako 2000. A tak to tam aj vyzeralo. Už zďaleka bolo vidieť zástupy ľudí a na vrchole to hučalo ako v úli. Aj keď turista si väčšinou vychutnáva v prírode pokoj, ticho a samotu, vyhýba sa davom, občas poteší stretnúť na podobnej akcii kamarátov, ktorých už roky nevidel, potriasť si pravicou, prehodiť pár slov.
Davy sa asi po hodinke rozišli, ešte sme si urobili pár záberov s tiež sme ich nasledovali do Fačkovského sedla, kde bol pripravený kultúrny program. My sme však dali prednosť Čičmanom a dopriali sme si občerstvenie v miestnom kaštieli.

Hádam sa so všetkými uvidíme aj o rok na jubilejnom 50. stretnutí, ktoré sa uskutoční na Michalovom vrchu v pohorí Tríbeč.

Uplynulý víkend sme strávili v jednej z najvýznamnejších prírodných lokalít Slovenska - v Súľovských skalách, ktoré sa prezývajú aj Slovenskými Dolomitmi. Nadviazali sme aj na dávnu tradíciu nášho klubu a to turistiku rodičov s deťmi. Len po rokoch došlo k malej zmene. Deti odrástli, majú už vlastné deti a tie zverili na dva dni do opatery starým rodičom. Čo nás teší, našli sa aj takí, ktorí si zaspomínali na časy, keď so svojimi rodičmi začínali s turistikou a svoje skúsenosti teraz odovzdávajú svojim potomkom. Aj takýmto spôsobom by sme radi viedli deti k pohybu v prírode a spoznávaniu našej krajiny.
Túry sme volili tak, aby ich zvládli aj najmenší turisti. V sobotu pred obedom sme si vyložili veci v kempe a vybrali sme sa na túru. Väčšina sa vybrala od parkoviska náučným chodníkom okolo Gotickej brány na Súľovský hrad, odkiaľ sa pokračovalo cez Lúku pod hradom po červenej značke späť do Súľova alebo cez Sedlo pod Bradou k Šarkanej diere. Niektorí zvolili prechádzku po súľovských lúkach a kochali sa pohľadmi na skaly zdola.
Po túre sme nazabudli povzbudiť našich hokejistov, ktorý v ten deň zohrali semifinálový zápas proti Česku. Krajší záver dňa sme si ani nemohli predstaviť, keďže sme postúpili do finále.
V Súľovských vrchoch je množstvo prírodných výtvorov. Jedným z nich je aj skalný útvar Budzogáň, o ktorom legenda vraví, že ho sem odhodil nahnevaný obor. My sme sa boli na neho pozrieť v nedeľu. Niektoré decká boli po sobote mierne unavené, takže čas strávili v Hradnej.
Spočiatku príjemná poľná cesta nás zaviedla do sedla Patúch. Odtiaľto nasledovalo klesanie smerom do rajeckej kotliny, kde sme po niekoľkých minútach chôdze odbočili do lesa, v ktorom nasledovalo pomerne prudké stúpanie, na konci ktorého nám bol odmenou skalný útvar - budzogáň a výhľady doďaleka.
Po spoločnej fotke a občerstvení časť skupiny pokračovala na Žibrid (867 m.n.m.), ktorý je druhým najvyšším vrcholom Súľovských vrchov a druhá časť skupiny sa vrátila rovnakou cestou cez sedlo do Hradnej.
Po ceste do Bratislavy sme sa ešte zastavili zahnať hlad v salaši za Považskou Bystricou a plný zážitkov sme sa vrátili domov.

Veríme, že sa každému tieto dva dni strávené v prírode páčili a chceli by sme do budúcna pokračovať v podobných akciách.

Tešíme sa na vás.

Pri príležitosti MDD sme pre vás pripravili možnosť oboznámiť sa s pohybom na skalách, s lezeckou technikou a zlaňovaním.

Kedy: 2.júna 2012 od 10:00
Kde: skalný útvar “Traja jazdci” v Malých Karpatoch, pár minút od rozhľadne na Veľkej Homoli

Vítaní sú všetci – malí aj veľkí, starí aj mladí, rodičia s deťmi, starí rodičia s vnúčatami, ale hlavne tí, ktorí chcú stráviť pekný deň v prírode a aj si niečo nové vyskúšať a naučiť sa základy lezenia.
So sebou si prineste hlavne dobrú náladu, niečo na opekanie a na osvieženie.
O zvyšok sa už postarajú naši inštruktori. Výstroj pre malých aj veľkých je zabezpečená.

Odchody autobusov z autobusovej stanice Mlynské Nivy z nástupišťa č.43:
7.45, 8.35, 9.05

V prípade, že si netrúfate sami hľadať Troch jazdcov, kontaktujte nás a zabezpečíme sprievodcu od autobusu zo Zochovej chaty na Troch jazdcov. Spoločný odchod by bol o 10:00 zo Zochovej chaty.

Tešíme sa na vás.

Dlho sme po zimných sviatkoch neoddychovali a po bohatej nádielke snehu sme sa opäť vrhli do hôr. Zimná krajina je rozprávková. Turistika je síce náročnejšia, prešľapávať chodníčky dá poriadne zabrať. Avšak pohyb po takejto prírode je úžasný. Náš prvý cieľ bol Kľak 1352 m, kde sme si na vrchole síce výhľady neužili a vietor nás od vrcholového kríža skoro odfúkol, zato stromy, ofúkane hrubou vrstvou inovate pôsobili impozantne.
Na Veľký Inovec – Pohronský 901 m sme sa poniektorí vydali so snežnicami. Tato zimná „pomôcka“ pri chodení po hlbokom snehu nám ponúkla nové možnosti pohybu po zasneženej krajine, ktoré sme veľmi ocenili. A tak sme poniektorí takúto možnosť využili aj pri nasledujúcej túre na Vojšín 819 m.